Klub vojenskej histórie Feldgrau

Skryť obsah
Signal magazín, konvertér fotiek Padli na Slovensku | zoznam obetí Kvíz - pripravujeme





feldgrau.sk by Cloosigns
© 2011 - 2018

 

Týmto článkom by som rád nadviazal na svoj predchádzajúci článok o poslaní reenaktora v spoločnosti a doplnil niektoré informácie o pojmoch, ktoré sa v ňom vyskytli, no z priestorových dôvodov som im nemohol venovať dostatok pozornosti. Za posledné roky sa u mnohých reenaktorov značne zmenila potreba kultivácie odbornej stránky nášho životného štýlu. Nejde len o to, že samotný reenactment sa postupne vyvíja, a to, čo bolo kedysi štandardom alebo aspoň tolerované, dnes už dávno neplatí; ale aj o samotný posun v myslení ľudí, ktorí sú čím ďalej, tým informovanejší, vzdelanejší a snažia sa o iný, odbornejší prístup k verejnej prezentácii seba, svojho klubu a armády, ktorej sa venujú. Kedysi aj tým, že bolo menej klubov a reenaktorov, ktorí mali menší rozhľad a odborné skúsenosti, ako aj oveľa skromnejšie možnosti, pokiaľ ide o prístup k odborným informáciám, sa niektoré vžité názory menili len veľmi pomaly a existoval aj určitý priestor na mýty a legendy, z ktorých bohužiaľ niektoré prežívajú až do dnešných čias a je veľmi ťažké ich z myslenia ľudí vykoreniť alebo aspoň uviesť na pravú mieru. 

Living history čiže „reenactment hardcorowy“

Dnes, v dobe informačnej explózie zastúpenej v reene záplavou dobre dostupnej odbornej literatúry a nekonečnými možnosťami na získavanie, porovnávanie a overovanie informácií cez internet, sa už nedá povedať, že by bolo čokoľvek nemožné zistiť, zohnať alebo napodobniť. Postupne sa našli ľudia ( a našťastie, v poslednom čase je ich stále viac), ktorí sa ako reenaktori neuspokojili len s dovtedy štandardnou činnosťou v podobe výstav a verejných dynamických ukážok, z ktorých niektoré sa zvrhli na bohapusté strieľačky bez výraznejšieho vzdelávacieho efektu. Reenaktori začali postupne imitovať skutočnú činnosť v rámci danej armády so všetkými patričnými reáliami, počnúc vlastným dobovým menom a identitou každého člena klubu, cez jeho vystrojenie a vyzbrojenie, presné zaradenie do hodnosti a funkcie v jednotke podľa skutočných organizačných tabuliek, reálny výcvik v každom smere – od poradovej prípravy, cez taktickú, streleckú, topografickú, po špecializované prípravy pre jednotlivé druhy vojsk, ktoré sa realizujú podľa dobových metodík vyplývajúcich z predpisov pre danú armádu; dobové správanie a vystupovanie, stravu uvarenú podľa dobových receptov, dobový život na akciách podľa všetkých aspektov – od budíčka cez rozcvičku, ranný nástup, stravovanie, celodennú činnosť podľa vopred určeného programu, až po náplň voľného času, vychádzky, strážnu službu a podobne. Nehovoriac už o bojovej činnosti, pri ktorej reenaktori presne imitujú pohyb na bojisku, používanie zbraní a bojovej techniky, fingované zranenie či smrť v dôsledku nepriateľskej paľby. Takto vznikla samostatná, vyššia forma reenactmentu – living history (názov z angličtiny, ktorý v preklade znamená „živá história“ - občas s úškrnom ľudí, ktorí už na akciách prežili všeličo, premenovaná na „self-killing history“, čiže samovražedná história). 

Living history čiže „reenactment hardcorowy“

Living history alebo LH je najvyššou formou činnosti, akú je reenaktor schopný dosiahnuť – v reálnom čase, na reálnom mieste (obvykle aj podľa rámcového scenára vychádzajúceho zo skutočných udalostí, ktoré sa na danom mieste odohrali), bez akýchkoľvek nedobových vecí, sa reenaktori prenášajú späť v čase, aby za niekoľko hodín až dní stratili vlastnú identitu a stali sa skutočnými vojakmi dobovej armády, ktorá sa svojou činnosťou podľa presných pravidiel snaží poraziť nepriateľskú armádu. Každá z armád je presne organizovaná do sekcií, družstiev, čiat a rôt, používa dobovú vojenskú techniku, na imitáciu streľby a výbuchov sa používajú expanzné zbrane a pyrotechnika. Je to vlastne obdoba vojenského cvičenia na skutočnom historickom základe. Samozrejme, všetko vychádza z dobovej skutočnosti; povely sa vydávajú v jazyku danej armády a podriadení sú zodpovední za ich presné a rýchle plnenie, inak hrozí patričný, menej či viac prísny trest. Takto si každý reenaktor buduje pocit spolunáležitosti s vlastnou armádou a s kamarátmi v rámci svojej jednotky, cíti zodpovednosť za zverené úlohy a hrdosť, keď sa mu ich vlastnými či spoločnými silami podarí splniť, takisto úctu k autorite nadriadených, ktorá nie je založená na strachu z trestu, ale z obdivu k ich veliteľským schopnostiam a vlastnému príkladu, s akým vedia ostatným ukázať, ako to ide. Reenaktori majú takisto oveľa lepšiu možnosť pochopiť, ako bojové operácie na našom území skutočne prebiehali, keď sa sami skutočne stanú ich súčasťou – či už pešiakom, obsluhou mínometu či dela, spojárom alebo prieskumníkom, šoférom či veliteľom jednotky, a prežijú všetko v reálnom čase na vlastnej koži – nočný chlad, keď sa zabalení do deky snažia zaspať vo vlhku vlastnoručne vykopaného okopu, hlad a smäd, keď v nepriateľskom obkľúčení nedorazia zásoby, strach, keď sa zasekne puška a človek stojí proti nepriateľovi s posledným ručným granátom v ruke, či bojuje zblízka len poľnou lopatkou alebo bodákom. Samozrejme, takáto akcia vyžaduje okrem vlastnej uniformy, výstroja, zbrane a patričného vybavenia aj veľké množstvo zabezpečenia, aké bojujúca armáda skutočne potrebuje – od poľnej kuchyne, cez vozidlá na dopravu až po ľudí, ktorí sú ochotnejší roznášať svojím kamarátom stravu do ešusov ako bojovať, hoci by určite chceli, alebo naťahovať telefónne káble, nosiť na chrbte do obrannej línie debny s muníciou či jazdiť na bicykli ako spojka. V skutočnom boji pripadajú na jedného bojujúceho vojaka traja až piati, ktorí jeho činnosť zabezpečujú, takže pri LH treba aj takých, ktorí si na úkor bojovej činnosti užijú škrabanie zemiakov do dobového vedra pri poľnej kuchyni či hodiny strávené v noci pri petrolejke nad mapou so slúchadlom poľného telefónu pri uchu, na úkor vlastného spánku. Nehovoriac už o kvalitách veliteľov, ktorí okrem svojho odborného historického vzdelania musia dokázať ísť príkladom vlastným mužom, poznať každého jedného z nich a vedieť im pomôcť, poradiť a riadiť ich činnosť, aby spoločnými silami dokázali poraziť rovnako schopných ľudí v nepriateľskej uniforme. Je to zaujímavý pocit, keď potom reenaktor na základe svojich vynikajúcich výsledkov dosiahne pochvalu pred celou jednotkou, vyznamenanie či dokonca povýšenie. Bohužiaľ, pokiaľ sa chce zodpovedne zúčastňovať na akciách typu living history, ktoré sú niekoľkonásobne náročnejšie ako štandardné statické či dynamické ukážky pre verejnosť, takáto účasť naňho kladie podstatne vyššie nároky. Vynikajúca fyzická kondícia a odolnosť voči nepriaznivým poveternostným podmienkam, schopnosť žiť dobovým životom – od všestranných znalostí použitia vlastného výstroja, cez hlboké vedomosti o všetkých aspektoch danej doby (politická situácia, životné podmienky vtedajších ľudí, ich typický jazyk, správanie, bežné činnosti, výroba a opravy potrebného materiálu), vedomosti o fungovaní všetkého, s čím sa stretne vo vlastnej či nepriateľskej armáde, až po všestrannú šikovnosť a schopnosť improvizovať, iniciatívu a neustálu čulú aktivitu – to sú vlastnosti, ktoré sú pre reenaktora typické (pozn. možno nie vždy typické, ale vždy potrebné). Skutočne plne sa LH dá prežiť jedine vtedy, keď človek zabudne na svoj civilný život, so svojím civilným oblečením zo seba zhodí aj všetky svoje starosti a problémy a dokáže sa plne venovať svojej úlohe. Okrem toho by sa podľa môjho názoru mal dokázať zdokonaľovať nie rok od roku, ale akciu od akcie. Nielen študovať veci v teoretickej rovine, ale tiež vyskúšať si ich v reálnych podmienkach a v reálnom čase v praxi.

Living history čiže „reenactment hardcorowy“

Možnosti sú takmer neobmedzené, závisia len a len na nadšení daného jednotlivca a jednotky a ich ochote investovať čas a financie do vlastného rozvoja. LH je takisto typické snahou maximálne možne sa priblížiť dobovým podmienkam v materiálnej rovine. Namiesto komfortného odpočinku v mäkkej a teplej  posteli niekde v penzióne - dobrovoľný spánok v nepohodlí, vlhku a chlade v deke priamo v zákope alebo kryte plnom blata a špiny, rušený občasnými prepadmi nepriateľských prieskumných hliadok; namiesto obedového menu v reštaurácii jedeného pomaly a pokojne z čistučkého bieleho porcelánového taniera príborom – ľadový eintopf z obitého hliníkového ešusu bleskovo zbagrovaný lyžicou medzi dvoma nepriateľskými útokmi, namiesto teplej sprchy a sprchového gélu – umývanie v studenom potoku replikou dobového mydla, namiesto príjemnej prechádzky v parku – úmorné pochodové cvičenie s plným výstrojom zbaleným presne podľa originálu. Miesto strechy nad hlavou v lepšom prípade deravá strecha starej stodoly, v horšom len nebo plné hviezd; miesto komfortnej sedačky vlastného osobného auta tlačenica na korbe nákladniaku prepchatého kamarátmi ovešanými cinkajúcim a vŕzgajúcim výstrojom, prípadne len boľavé nohy z kilometrov pochodu našlapaných v okovaných topánkach; miesto slúchadiel MP3 v ušiach spev pochodovej pesničky so zvyškom kamarátov z družstva, miesto tabletu v ruke replika dobového predpisu, miesto klávesnice počítača zápisník a plniace pero, ktorým reenaktor dobovým písmom zaznamenáva dobovým písmom v jazyku svojej armády svoje pocity. Je to druh posadnutosti históriou, pre ktorý môže nájsť pochopenie len človek, ktorý niekedy v živote niečo podobné vyskúšal. 

Living history čiže „reenactment hardcorowy“

Nič nedokáže nahradiť pocit človeka, keď ho oveje dych dejín a on sa presunie späť v čase – história, ktorú sa takto snažíme hľadať, skúmať a zachovávať pre ostatných ľudí, vtedy dostáva celkom nový rozmer, ktorý človek nevie nájsť na stránke žiadnej učebnice ani na monitore žiadneho počítača, ani vo vitríne žiadneho múzea. A pokiaľ sa ľudia nedokážu stretnúť s históriou naživo, zostane pre nich navždy nezaujímavá, zapadnutá prachom a neosobná, odsúdená na postupné zabúdanie. A človek by sa mal na vlastnú minulosť s radosťou obzerať, aby mu mohla slúžiť ako nevyčerpateľný zdroj vlastného sebavedomia, národnej hrdosti a poučenia do budúcnosti.

 

 

 

Diskusia

Informácie o článku

Počet slov: 1302
Počet zhliadnutí: 567
Autor: Siegfried
Vytvorené: 28. 05. 2018
Posledné zmeny: 08. 06. 2018